O čom píše kronika

Za dávnych čias objavil sa v horách Zemplína ukrutný a krvilačný pán, ktorého ľud pre jeho neľudské a tyranské činy nazval nemilosrdným Drakom. Tunajšie hory sa Drakovi veľmi páčili a pre ich krásu rozhodol sa ostať v tomto kraji. Aby sa však pred ľuďmi ukázal silný a nepremožiteľný, dal si postaviť hlboko v horách veľký hrad. Pre stavbu hradu pracovali ľudia z celého okolia. Drak k ním bol nemilosrdný a ukrutný. Ľudia museli pracovať do úmoru a posledných síl. Kto nevládal pracovať, toho dozorcovia dobili na smrť. Utrpeniam nebolo konca. Ľudia slúžili Drakovi ako otroci nemajúc žiadnych práv, iba veľkých povinností. Keď sa mocný Drak usadil v novom hrade, stal sa z neho ukrutný a neznesiteľný tvor, bažiaci po bohatstve, rozkošiach a ľudskej krvi. Všetky poklady a drahocennosti, ktoré sa nachádzali medzi okolitým ľudom zhromažďoval do svojho hradu a skrýval ich hlboko pod zem. Kto sa opovážil sprotiviť jeho rozkazom, dal ho nemilosrdne zbiť a často aj usmrtiť. Jeho vojaci boli neúprosní a bez srdca. Čo im Drak rozkázal splnili do posledného slova a mučili úbohý ľud do krajnosti. Boľné a ťažké časy panovali pod hradom mocného Draka. Na hrade samé bohatstvo, lesk, zlato, diamanty a pod hradom nekonečná úbohosť a neznesiteľná bieda sprevádzaná plačom otrockých sŕdc. Pán hradu sa kúpal v hojnosti všetkého, kým ľudia pod hradom zomierali hladom, zimou a biedou.

A Drak len týral a týral. Čo deň, tým viac bol ukrutnejší a krvilačnejší a krvilačnejší. Kto z poddaných neposlúchol jeho rozkazy, dal ho doviesť na hrad a tu ho uväznil v hlbokých pivniciach. Mnoho a mnoho nevinných duší zahynulo v tomto strašnom väzení. Mnohých predal za otrokov do Carihradu a Ríma, odkiaľ prichádzali kupci a platili zlatom za ľudský tovar. Každý kto len mohol utekal do hôr a skrýval sa pred Drakovým nemilosrdenstvom.

Všade bolo plno plaču a sĺz. Drak zúril a jeho besná moc rozlievala sa po kraji ako láva vybuchnutej sopky. Ľudia strácali poslednú nádej v pokojné žitie a čakali len koniec biedneho života.

Až raz, pri zrode ranných zor objavil sa pod hradom nemilosrdného Draka veľký muž s dlhou bradou odetý do slávnostných šiat kňaza a sprevádzaný mladými mužmi. Tento muž nebol nikto iný ako sv. Metod so svojimi žiakmi. Keď ľudia uvideli divný sprievod zbehli sa k učenému mužovi a počúvali jeho mierumilovné a zbožné slová. Sv. Metod kázal horlivo a jeho hromový hlas silne sa udieral o šedé múry Drakovho hradu. „Milovať budeš Boha svojho z celého srdca svojho a blížneho svojho ako seba samého.“

Drak sa zhrozil týchto slov.

Pálili ho.

Boli to slová o láske a Drak bol bez lásky.

I rozkázal vojsku svojmu: „Choďte a zničte toho, kto prichádza do sídla môjho a búri ľud môj proti mne a mojím zákonom.“ Vojaci, chcejúc splniť pánove rozkazy, pustili sa s bojovým revom k bránam hradu, ale za ne sa už nedostali. Na mieste zmeraveli. Nemohli sa ani hnúť. Drak vidiac ich bezmocnosť pustil sa z hradu sám. Bežal po samé hradné brány. Keď bolo treba vykročiť za ne, zmeravel a viac neurobil ani krok. Za hradné brány nie a nie. Nemohol odtrhnúť nohy od zeme, len stal a triasol sa pred prívalom apoštolových slov ako zbité šteňa.

I vrátil sa medzi šedé múry svojho príbytku. Zatarasil všetky dvere, okná a iné hradné otvory nechcejúc počuť ani slovo o kresťanstve, ktoré káže pomáhať biednym, opusteným a ctiť si aj toho najposlednejšieho človeka, ako seba samého. Strašné veci pre Drakovu hlavu. Ctiť si niekoho okrem seba samého. Neopísateľná zúrivosť zachvátila hradného pána, keď počul apoštolove slová, ktoré kážu rozdať nepotrebný majetok chudobným, aby mali aj oni, aby sa tešili životu tak, ako ten, čo má hojnosť všetkého. Tieto udalosti priviedli Draka do krajnosti zúfania. S príchodom veľkého apoštola videl smutný koniec svojho panstva. Cítil a vedel, „že jeho otroci vedení duchom nových myšlienok vzbúria sa proti nemu a vypovedia mu raz navždy svoju otrockú poslušnosť.“ Zachvátený zúrivosťou nad týmto svojim položením chytil sa za vlasy a trhajúc ich trasúcimi rukami, hnal sa do podzemných dier hradu rozhodnutý brániť svoje poklady pred každým, kto by chcel siahnuť na jeho bohatstvo. Celé dni presedel v týchto tajomných dierach a hladkal svoje hriešne a bezbožné drahocennosti.

Noci boli strašné a neznesiteľné.

Vyl ako besný bes.

Potom zošalel.

Behal po chodbách, hádzal sa o zem, škrípal zubami, trhal si horúčkou zlepené vlasy, škriabal si tvár, trhal zo seba šaty a zdesene plakal nad svojim bohatstvom, čakajúc na to najhoršie. Mal videnia, v ktorých prichádzali jeho poddaní, brali jeho zlato, striebro a všetky jeho poklady rozdeľovali medzi sebou.

A prišla polnoc. Strašidelná tichosť zmenila sa na zavýjajúci nárek, krik a plač. Hrad sa triasol, múry praskali, dvere a okná vyletovali do vzduchu, strecha vzplanula pekelným ohňom a Drak skučal prosiac úpenlivo o pomoc a milosrdenstvo. Ale milosrdenstva preň nebolo. Prišiel kráľ pekelných múk, sám Lucifer v sprievode všetkých čertov a zlých stvorení, aby vzal lakomého Draka na dno horúceho pekla. Bol to ošklivý odchod z tejto zeme. Od Drakovho zavýjania triaslo sa celé okolie. Ľudia pod hradom nevediac čo sa robí, modlili sa k Bohu, aby ich chránil pred ukrutnosťou hradného pána. A hradný pán práve o tomto čase odchádzal v sprievode pekelných vojsk, aby sa viac v tieto kraje nevrátil. Zem sa striasla pod dupotom pekelných hostí a ohnivé blesky rezali hlbokú tmu. Hromy hučali ako dravé hyeny a ľudia utekali na blízke roviny, chcejúc sa takto dostať čím ďalej z Drakovej blízkosti. Po polnoci všetko utíchlo. Pekelný sprievod spolu s Drakom prepadol sa pod čierne zeme.

A prišlo ráno... Tiché a pokojné.

Spoza východných hôr vyplávala ohnivá guľa a dala sa na požehnanú púť nebeským morom. Nastal nový deň. Obyvatelia podhradia obrátili svoje zraky k horám Zemplína. Po hrade nebolo ani stopy, len kde - tu ležalo pohodené brvno z hradných stien ukrutného pána Draka. Ľudia si vydýchli a vzdávali česť Bohu, že ich oslobodil z otroctva.

Po hradnom pánovi neostalo ani stopy. Iba malá osada učupená pod horami s drevenými domkami, na ktorých sa v jasote slnečných lúčov do žlta trblietali nové slamené strechy. Tu sa usadili ľudia z podhradia rozhodnúc sa pre pekný, tichý a mierumilovný život. Aby však na svoje niekdajšie smutné časy mali živú spomienku, pomenovali svoju malú osadu po hroznom Drakovi menom Drakov, ktoré sa postupom času zmenilo na Dargov.