Július Herbst - Dargovské spomienky

Zaznamenal v jubilejnom roku 2000 a v 84. roku svojho života dargovský rodák Július Herbst.

Návraty a stratené pamiatky

"Už je tomu cez 70 rokov, čo som z Dargova išiel za školou a prácou z rodnej obce. Teraz sa vraciam trochu nezvyčajným smerom od Sečoviec, lebo tam ma stihla noc u príbuzných.

Trafilo sa mi auto jedného známeho. Vyrazili sme vpred k Dargovu. Všetko sa mi videlo trochu pozmenené. Kopec za Sečovcami "Balambir" je už menej strmý. "Harčarská" hrnčiarska dolina nad Trnávkou je už vyrovnaná. Vždy som lámal hlavu, kedy z nej ťažili hlinu na hrnce, keď v blízkom okolí hrnčiarov niet.

Asi v polceste pred Dargovom to v aute zahrkalo a smutný šofér len krútil hlavou a zahundral, že mu oprava trochu potrvá. Ja na to, že sa aspoň prejdem a lepšie si poobzerám čo už tu neni.

Okolo cesty boli stĺpy telefónneho a telegrafného vedenia. Už ich niet, lebo kábel je v zemi. Škoda, za vetríka dráty tak pekne bzučali a lastovičky si na nich veselo švitorili, hlavne na jeseň, keď sa zbierali do "teplých krajov".

"Murovaný most" tu niekedy bol a podľa neho sa aj tomu okoliu aj hovorilo. Pekné kvádre a murované zábradlie nahradil betón a oceľ.

Majer "Világy" už tiež neni tam po lesom Policirka. Zrovnala ho ľudská zloba, keď dva "izmy" vyrovnávali si účty za fronty v r. 1944.

"Hrubé duby" hrde rástli uprostred oráčiny a ich kmene odolávali veku a búrke. v Ich tieni si občas oddychovali povozy kočovníkov, čo ešte za mojich mladých čias tiahli tade či už ako kolomazníci, cirkusanti, kočovní rómovia a iní. Komu patril ten majestátny lesík, neviem, spomínam si iba na to, že prišli rúbači a storočné duby padli pod ich pílami a sekerami. Zmenili sa na dúhy na vinné a kapustné sudy a čo tenšie na palivové drevo. Pôdu potom nový majiteľ vykolčoval a zmenil na oráčinu.

"Molnárov majer". Aj ten som na mojej púti nenašiel. Padol do frontovej línie v r. 1944 a musel byť "vyradírovaný", aby sa nepremenil na pevnosť. Majer patril zemepánovi Molnárovi a po ňom dostal aj meno. Mio obytných a hospodárskych budov na pozemku rástli taktiež košaté duby. Mne je stále pred očami posdný bača p. Karoľ, lebo pod takým menom bol nám známy aj so svojim oteckom. Mladší bača Karoľ bol fešák. Lesklý kožený klobúk na hlave, tmavé lesklými gombíkmi zdobené sako /blúza/ a samozrejme čižmy. V ruke mal vždy bačovskú palicu zvanú "KAMPO". Bola to palica z farebného dreva ukončená medeným hákom, ktorý slúžil na chytanie oviec za zadnú nohu, ako symbol "bačovskej"hodnosti a pri bitkách aj ako bojový nástroj. Ako chlapec som vždy túžil mať "KAMPO". Možno by sa ešte našiel, lebo potomci p. Karola a jeho Marky ešte žijú v Dargove.

Bačkovská záhradka. Bola na rázcestí hlavnej cesty a odbočky na Bačkov. Bol to trojuholníkový priestor ohradený živým plotom. Rástli ta aj lipy a smreky. V medzivojnovom období už hodne zanedbané. Bol tam aj kamenný podstavec na ktorom bol predtým umiestnený kovový pamätník s nápisom. Ten však sa stal obeťou prevratov a preto hľadám človeka, ktorý by si ešte pamätal čo tam bolo napísané. Bačkovská záhradka bola vysadená okolo roku 1860 - 70. Podľa nepotvrdených údajov na pamiatku postavenia novej štátnej cesty. Iný prameň hovorí, že na 1000. výročie príchodu Maďarov a iný, že na pamiatku zavraždenej cisárovnej, manželky Františka Jozefa. Teraz túto cisárovnú poznáme z filmu "SISI". 

"Salagov dub". Na polceste smerom na Bačkov, tam kde začína les LIPINY, stojí malý kríž. Tak do roku 1926 tam rástol statný dub. Búrka ho dolámala a nový miesto neho nevyrástol. Meno pri "Salagovým" dube však zostalo. Na tom dube si vzal život bačkovský občan menom Salaga. Kedy sa to stalo neviem, a ani príčinu prečo sa obesil."

Morušove stromy - Jahody

"Na prelome storočia /1900/ začalo sa zmáhať letectvo. Bola potreba aj na hodváb na padáky. Z týchto dôvodov boli vysadené okolo štátnej cesty, ktorá viedla cez Dargov, stromy Moruše zvané Jahody.

Za mojej pamäti k praktickému využitiu listov moruši pre chov hodvábnika hromadne nedošlo. Svojho času okolo r. 1925 - 30, keď v Sečovciach bol oddiel vojakov - husárov, istý gážista choval hodvábnikov. A ja som ako chlapec mal pár kusov hodvábnika. Z vajíčka sa naliahli húseničky, tie žrali jahodový list, zakuklili sa a z tých zámotkov sa robil pravý hodváb.

Už ako stavbár, keď sme stavali v Strážskom cestoval som cez Dargov a videl som "praktickejšie" využitie morušových plodov. Statné dievčiny držali za rohy doma vyrobenú plachtu "poňvu" a mládenec s hákom do nastavenej plachty natriasal zrelé plody.

Na krajnici stál vozík so sudom. Asi z tých jahôd mala byť pálenka rakia. Koruny moruši časom zatieňovali cestu a preto ich orezali, ostali iba kmene a aj tie časom pri rozšírovaní cesty odstránili. Ako pamiatka na moruše nachádzajú sa ešte dnes pár stromov v dedine, konktrétne vo dvore č. 23.

Ovocné stromy

Záhrady a dvory okolo potoka Trnavka boli plné aj  ovocnými stromami. Z hrušiek sa pestovali "Jarčovky", drobné skoré hruštičky "Ovšanky" trochu vačšie, ale dusiace, potom výborné "Cukrovky", "Čsarky", čo mali červenú dužinu, väčšie "Gdule", "Pachňačky" posledné aj voňali, na zimu sa odkládali "Maslovky" a iné. Mne chutili aj hrušky čo po mrazoch sme nazbierali pod divými hruškami čo rástli divoko na medziach.

Slivky. Ako prvé dozrievali "Marijky", "Červenovky" menšie Ringloty a iné. Hlavnú sezónu tvorili slivky. "Bystrické" a "Durjanky". Z týchto sliviek sa varil výborný lekvár. Slivky ako aj spomínané hrušky sme aj sušili. "Šurareň" mala kamenné hrdlo, pod nim sa kládol oheň z kmeňov alebo koreňov, dym išiel po "Lisku" bol to z prútia zhotovený rošt olemovaný doskou a zakrytý tiež doskami. Sušené ovocie chutilo hlavne v zime.

Marijky. Drobné slivky dozrievali ako posledné, tak isto aj "Tarnovky".

Jablkám sa tiež darilo. Leto začínalo s jablkami okolo sv. Jána a preto sa menovali "Janovky", potom "Čerkotky" červené jabĺčka, čo keď dozreli tak im semienka hrkotali, prišli "Šomvarky" soľnohradské jablká a iné jesenné sorty. Ako posledné dozrievali "Žimušky" chutné, trvácne červené jablká. Menej sa pestovali "Kormošky", "Bocmanky" a iné. Novšie sa dostali do sadov aj modernejšie sorty ako "Jonatanky" a iné. Stalo sa to zásluhou p. Foriša, čo v Bačkove mal ovocné školky.

Orechy. Aj tie boli u nás v záhradách doma na jeseň sa obíjali. Pri manipulácii farbili ruky. Dobré boli na "orechovníky".

Marhule boli vzácnejšie. Počasie im asi nevyhovovalo a tiež nedozreli, lebo ako chlapci sme po nich leteli, keď ešte nedozreli.

Čerešne a višne sa málo pestovali, akosi sa im nedarilo."

 

Najstaršia lipa

"Sú aj stromy čo prežívajú aj generácie ľudí. Podľa mojich vedomostí je to aj strom lipa veľkolistá, čo v dobrom zdraví rástie na dvore domu č. 23. Vek asi 170 rokov.

Podľa vyprávaní baby Bukatovej dal posadiť krátko po r. 1850 vtedajší obyvateľ domu č. 23 p. Koossy. Doviezli lipu ako odrastlý strom spolu s ďalšiou z pod Žáru. Tá čo bola vysadená bližšie k ceste časom vyschla. Tá naša však obstála v búrkach času a vo vojnách. Má síce korunu doráňanú, ale každú jar aj po krutých zimách, keď jej kmeň popráska, sa rozzelená a kvitne. V korune sa rozhniezdia vtáci a na kvetoch sa rozobzučia včielky. Nikomu neprekáža a pevne dúfam, že ani terajšej a ďalším generáciám nebude prekážať a nechajú ju ďalej rozkvitať."

 

Lesná železnica

"Terajšiemu občanovi Dargova železnicu pripomína iba "Štacionska draha". Staničná cesta, ktorá odbočuje na vyšnom konci z hlavneh hradskej ku katolíckemu kostolu a k novej škole. Táto cesta viedla k železničnej staničke pod lesom tam vyše terajšieho ihriska. Bol tam hlavný objekt postavený z dreva zrubu. Asi aj ihličnatá guľatina bola dovezená, lebo v tom čase v našich lesoch ešte ihličnaté stromy nerástli. Bol to poschodový objekt. Až do r. 1944 tam bývala rodina Kurtičová.

Boli tam aj maštale, sklady a kôlne. Okolo koľajištia bola voľná skládka na drevo. Tak asi do r. 1925 zariadenie bolo čiastočne použiteľné, lebo ako chlapci sme sa chodili "vagónikovať". To značilo, že sme si vybrali vhodný vagónik, našli medzi sebou takého čo vedel kolíkom brzdiť, vytlačili vagónik pokiaľ bola celá trať a potom sme viezli späť, lebo trať bola stavaná do samospádu.

Aj pôvodný systém dopravy bol na tom základe. Kone vytiahli súpravu až na horné nakladištie a odtiaľ náklad už išiel do cieľa samospádom.

O histórii tejto železničky viem len toľko, že zriadila ju nejaká spoločnosť, ktorá ťažila v lesoch na "Derhanoch" pod Zámkom a u Vavrovej. Lesy boli bohaté na vzácnejšie dreviny ako bresty, jasany, javory ako aj duby a buky. Zriadená bola asi na prelome storočia, pred prvou sv. vojnou.

K tomuto komplexu patrila asi aj horáreň na "Derhancoch". Za mojej pamäti už tam boli iba zrúcaniny stien.

Počas môjho pôsobenia v Pozemných stavbách náhodou som stretol aj jedného kolegu z Michaloviec a z reči do reči sa priznal, že je tiež z Dargova, že sa narodil v horárni.

Na trať železničky som si často spomínal, keď už ako starší som chodil na ryby do bačkovského potoka, ktorý okolo nej tiekol. Bola na trati aj tiesňava, hovorilo sa jej "Tam dze zo skaly voda ceče". Prameň tiekol ponad cestu v žliabku.

Dnes tieto priestory sú prístupné aj po lesnej asfaltovanej ceste.

"STARA DRAHA" Stará cesta je už v Dargove málo komu známa. Veď od roku 1875 ju už asi nikto neužíval. Pamiatku po nej nájdeme tak, že pod Hájenkou odbočíme doprava, keď ideme na Košice. Plná zákrut vedie cez kopec "Perdačka" a pokračuje smerom ku Klečenovu, tam pod pomníkom Víťazstva pretína novú štátnu cestu a serpentínami sa prediera cez les a vychádza na pole pred bývalou Liptákovou krčmou. Pre zaujímavosť v tom priestore sú jasne viditeľné 3 cesty. Najstaršia na stredku, je pri nej malý kríž, novšia pod lesom a najnovšia tak asi z r. 1937 popri nich. Po tej teraz ide premávka.

So starou cestou som sa občas stretával, keď ako chlapec som chodil na Bordu do kúpeľov. Už vtedy rástli priamo v cestnom profile statné duby a iné stromy.

"FILAGORIA" Župný hraničný kameň. Ten dodnes stojí pri teraz používanej štátnej ceste od Dargova na Klečenov. Je postavený asi v r. 1870, Oddeľoval Zemplínsku župu od Abovsko Turnianskej. Zároveň delil chotár dargovský od Svinického. I keď obec Klečenov je Dargovu susednou obcou, katastrálny chotár patrí obci Svinica, lebo aj lesy patrili tamojšiemu zemepánovi grófovi Valbot Forgáčovi. Tie smerom k Dargovu zase Parchovianskemu grófovi Andrášymu. Župný kameň bol pri poslednej úprave cesty trochu premiestnený, lebo prekážal novej ceste. Tiež za poslednej vojny nebol poškodený."

 

Pravda o zvonoch

"V knižke p. Dr. Ordoša je podrobne rozvedená v kapitole Dargovská vojna aj história zvonov. Autor asi nebol náležite informovaný a preto si ho dovoľujem doplniť ako si to ja vryl do pamäti. 

V Dargove na dolnom konci tak asi pred Koľabovým domom stála zvonica. Bol tam iba 1 zvon, lebo ten väčší zrekvírovala armáda za prvej vojny. Aj ten čo ostal bol asi poškodený, lebo po vojne ešte dlho vyzváňal smutným hláskom. Pamiatkári nedovolili tento zvon roztaviť keď cirkevníci kupovali nové zvony do gr. kat. kostola. t. č. som ho videl vo vestibule kostola /cerkvi/ na drevenom podstavci. Je na ňom latinský nápis a preto sa ráz venujem aj vylúšteniu, aby som získal nejaké údaje o jeho "sponzoroch". 

Ďalší zvon sa rozhodli občania kúpiť tak okolo r. 1925. Bola to veľká paráda, keď ho doviezli asi z obce Gejovce na terajšej Zakarpadskej Rusi. Tam mal výrobu zvonov istý zvonolejár. O jeho umiestnení bola dlhšia hádka. Skončila tak, že občania z horeného konca obce rozhodli, že oni dali viac na zvon a že mu postavia pri starej škole zvonicu. Predbežne zvon umiestnili na 2 stolpoch. Bolo to slávy , keď na hornom konci zaznel hlahol väčšieho zvona. Táto radosť skončila po jednej tmavej noci. "Končane" ako vtedy volali obyvateľov dolného konca, prišli v noci s drúkmi a jeden popredný občan s francúzskym kľúčom, zvon odšrubovali a preniesli ho do svojej zvonice. 

O ďalšom "kradnutí" zvonov už neviem, len to, že horný "končania" kúpili nový zvon z Bačkova, lebo zvukovo sa nehodil do súzvuku. Na zvone výrobca zvonov opravil iba údaj Bačkov na Dargov. Dôkaz môjho tvrdenia? Tento bačkovský zvon bol dlho vo zvonici pri starej škole a teraz je vo veži rim. kat. kostola. Ten zvon čo putoval za temnej noci spokojne vyzváňa spolu s novými "kolegami" na veži gr. kat. cerkvi."

 

Hrob neznámeho vojaka

"V dolenj časti cintorína pri hlavnej cestičke sa nachádza udržovaný starý hrob s kovovým krížom a nápisom: NEZNÁMY VOJAK. Stalo sa už dobrým zvykom, že tento hrob je udržovaný a o Dušičkách aj ovenčený. Kladú tam vence tí, čo majú svojich blízkych na bojiskách alebo na neznámych miestach. Aj ja tam kladiem vlastnoručne uvitý veniec za kamarátov, čo sú pochovaní v Rusku na Donbase.

O nebožtíkovi viem len z počutia od mojich rodičov, že to bol Poliak z Haliča - Galicie, ktorá bola súčasťou Monarchie. Je to územie severne od Medzilaboriec po Tatry. Nebohý bol vo vojne ako zmobilizovaný aj s vlastným povozom. Tomu sa hovorilo vtedy že "Na Prošpunt" z nemeckého Gaspann. Za bývalej republiky hrob bol označený železnou zelenou tabuľkou s menom nebohého. Zomrel v stodole pod cintorínom asi u p. Pristáša Dražníka alebo u Kovalčíka Lipu. Stalo sa to začiatkom prvej svet. vojny asi r. 1914 - 1915.

Najstarší označený hrob. Na cintoríne som zistil, že najstarší označený hrob má Aurelia Kolossyová nar. r. 1816, zomrela 1873. Zomrela v čase cholerovej nákazy. Bola dcéra majiteľa domu č. 23. Aj jej otec zomrel na choleru, mal hrob vedľa dcéry, náhrobný kameň a hrob bol zlikvidovaný."

 

Vody a studničky

"Za mojich mladších čias v Dargove bolo pomerne dosť vody. Nie každý dom mal svoju studňu, ale vzájomne si susedia vypomáhali. Keď moja nebohá mamka mala variť fazuľu, tak nás posielala pre vodu do vdovy Koškovej, tam "Za šancom" naproti starej škole. V tej vode sa uvarila fazuľka najlepšie. 

Spomínam si na liečivý prameň "U Sadku". Postupne zanikol, bol v lesíku za záhradou tam na hornom konci pred starou krčmou. Voda z tejto studničky liečila očné neduhy. Pod horou "Ščob" po ľavej strane hradskej smerom na Klečenov pri terajších salašoch vyvierala voda "Z bilej studni". Táto voda bola veľmi obľúbená, vraj aj majiteľka grófka do Parchovian si nechala túto vodu voziť na kúpanie, keď trpela nejakým "neduhom". Teraz vodu z "Bilej studni" používajú na kúpalisku pri salaši pod Bielou studničkou. Niekoľko ráz som bol aj pri "Jastrabej studničke pod Žárom. Z tej studničky pramení aj "Kamenný jarok"."

 

Kúpanie v "Baňurach"

"Cez leto ako chlapci sme sa kúpali v potoku Ternávka, čo tečie pod záhradami cez dedinu. Vyhľadávali sme "Baňure". Bola to hlbšia voda v potoku, vytvorená tým, že oba brehy mala obrastené oľšami "oľchami". Dno sme si vypratávali od naplavených kameňov a výtok zahatili. Na hornom konci boli najnámejšie "baňury" tam pod Lenčákovou záhradou a Bukatova pri Remenických a Brostových.

Radosť z kúpania však netrvala dlho. Prišla sezóna močenia konôp a bolo po kúpačkách, lebo od konopí bola voda znečistená. Konope mali prednosť, lebo tvorili základnú textilnú surovaninu na domácku výrobu plátna. Aj toto už asi zaniklo.

Boli aj iné pramene Spomínam si na "Valovky" tam na pastvine pod Cigánom. Prameň tiekol priamo do žľabov na napájanie paseného dobytka.

Dnes sú už najpopulárnejšie pramene, ktoré vznikli pri vŕtaní v rámci geologických prieskumoch. Škoda, že voda z týchto prameňov sa nevyužíva, je na taký prameň napojených iba pár domov a škola."

 

"Na vartu s kyjakom"

 "Bol v dedine kyj opatrený na konci s krúžkom, aký sa používal na priazovanie rožného dobytka. Tento "kyjak" putoval po celej dedine. Kto ten kyj našiel opretý o svoje vchodové dvere, z toho domu išiel na stráž /na vartu/ jeden chlap v letnom čase, keď bolo obilie pozvážané tak dvaja s tým od suseda.

Hlavný strážca bezpečnosti v dedine bol chlap, čo slúžil obci v rôznych funkciách. Už som bol odrastlejší, keď sme na takú "vartu" vybrali spolu so susedovým chlapcom. V stanovenú hodinu sme sa hlásili u bačiho Koreňa, lebo v tých časoch on bol ten "orgán". Po náležitej inštruktáži, že v našich rukách je bezpečnosť a ochrana majetku všetkých občanov dali sme sa do stráženia. Ležali sme na trávniku pri ceste nad cintorínom. Vypočuli sme si všetky bojové príhody bačiho Koreňa. Bojoval v r. 1912 v Bosne a tam aj stratil ruku.

Mal aj hodinky. Stále do nich pozeral a ako poslednú príhodu nám vyprával o "straškoch" na cintoríne. Behá vraj tam biely kôň bez hlavy a nejaká vysoká žena. Keď bolo akurát pred polnocou, rozbrechali sa na dolnom konci psiská  a "Bači" nás poslal pozrieť, čo sa tam deje. Dodnes si spomínam s takým strachom sme dvaja "odvážlivci" bežali cez cintorín na dolný koniec dediny, odhaliť príčinu narušenia všeobecného poriadku. Napoly živí sme dorazili, ale tam nič sa nedialo, čo by ohrozovalo všeobecný pokoj.

Služba do rána už bola bez príhod. Aj sme si na "šancu"pospali a ráno ako hrdinovia sme sa vrátili z "varty". Kyjak sme odniesli k susedom a opreli o dvere domu."

 

O horách

"Názvy hôr, lesov a iných lesných častí sú podrobne rozvedené v knihe p. Dr. Ordoša. Nedá mi, aby som sa nezmienil o najvyššej hore v Slanskom pohorí okolo dargova. Je to LYSA na mape vedená ako LAZY, nadmorská výška 859 m. Túto horu som viac krát navštívil. Je krásna v lete, ale ešte krajšia v zime. Na vrchole 2 rozkvitnuté lúky, na dolnej aj prameň krištáľovej vody. Lúky plné rozkvitnutých horských kvetov. Veď za bylinkami tam putovali dávnejšie aj bačovia a zelinkári z celého okolia. Najúčinejšie boli lieky z byliniek ktoré nazbierali medzi sv. Jánami, tak koncom júna a začiatkom júla.

V zime som tam bol s neb. bratom Ondrejom Zoltánom na lyžiach. Autobusom sme sa vyviezli na vrch hôr pri terajších pomníkoch a potom po hrebeni ažna vrchol.

Na spiatočnú cestu sme volili svahy k pastvine pod "Cigánom", šinuli sme si to s častými pádmi okolo Nemtijky a Vladárky cez majiriska domov.

Dnes na Lysej je aj chata nejakých milovníkov turizmu. Škoda, že mládež nepestuje výstup na Lysu."

 

Veľký Žár podľa mapy Veľký Kameň

"Už ako decko som túžobne pozeral na horu, čo ju tak dobre bolo vidieť z nášho dvora. Bol to Veľký Žár. Na skok cez Hrunky, Jedlinu a trochu sa drapať hore kopcom a sme na jeho skalnatom vrchole. Kedysi na ňom bola aj veža z guľatiny "Triungaličný bod". Na Žár som išiel z viacerých smerov. Buď rovno podľa oka alebo od Betlehema, popd Ondrej a rovno hore. Trochu pohodlejšia cesta bola od Červenej po hrebeni.

Teraz je to už úplne jednoduché . Vedie tam asfaltka št. lesov okolo Koreňovej bani až skoro pod štít. Len trochu sa treba driapať po svažnici a sme na vrchole. Zo Žáru je krásny výhľad. Na západ k lesom na Kyrešu, južne smerom k Slancu na Bogotu, priamo je Malý Žár, ale názov mu krivdí, veď on je vlastne vyšší.

Východne je to hora Ondrej a na sever dedinka Dargov ako na obrázku a na východ široké okolie zemplínskej roviny. Za jasnejšieho dňa je všetka tá krása priamo pred očami nadšeného turistu."

 

O škole

"Vznik školy podrobne opísal p. Dr. Ordoš. Ja k tomu dodávam iba malé epizódy. 

Prvé riadky ma učila písať p. učiteľka Blašinová, dcéra kantor. učiteľa v Bačkove. Potom nebol na škole učiteľ a preto som tretiu triedy končil u deda v Plechoticiach. 

Posledné roky sme mali p. učiteľku Zubrickú. Priznám sa, že občas sme jej robili aj na zlosť. Chudinka snažila sa nás veľa naučiť, i keď nás bolo veľa a to v jednej triede od prvákov až po siedmakov. Raz v zime bola výborná sanica. Mládež mala chuť na sánkovačku, pani učiteľka nesúhlasila. 

V tom čase i keď dedina bola uprostred lesov, vykurovanie triedy bolo riešené tak, že každý žiačik mal z domu doniesť polienko dreva. U nás pod kotlom vonku, kde sme varili sviniam sa kúrilo s drevom z dlažby z pod koní. Ja som z toho dreva doniesol pár polienok a hodil ich tajne do železnej kachlovej pece, čo vyhrievala triedu. Drevo z konskej dlažby urobilo svoje. Bol v triede taký smrad, že sme sa sánkovali 3 dni. :-))))

Na túto príhodu sa zabudlo. Pravda vyšla až o 20 rokov. Bol som na polit. školení v r. 1950 v Levočských Kúpeľoch. Bola tam aj staručká moja p. učiteľka. Bola zúfalá, keď sme mali písať písomku o K. Gottvaldovi. Ja som sa jej priznal, že tú sánkovačku som vynašiel ja a že za trest napíšem písomku.

Druhú príhodu o našej škole som zažil tiež asi v tých rokoch, keď som robil na Finančom úrade v Košiciach. Podľa menovky na dverách mojej kancelárie sa vyhľadala staršia pani a predstavila sa jej Gizela Hučková a že bola prvou učiteľkou na našej škole. Bola zvedavá na všetko a ja čo som vedel som jej povyprával.

Treba pripomenúť, že v rokoch 1930 - 38 bola v Dargove aj štátna škola a to v dome p. J. Pristáša a v bývalej "vozárni" čo stála tam, kde je teraz obchod a krčma "Jednoty". V týchto triedach učili: p. Adamčíková z Rozhanoviec a p. Ružek a iní."